Odpovídal bubeník Joakim Sterner.
Přeložila a otázky připravila Petra, děkujeme!
Zdravím NECROPHOBIC! Ahoj Joakim, som rada, že si si našiel čas na tento rozhovor. Tento rok Vám vyšla doska s názvom "Mark of the Necrogram", ktorá je už ôsma v poradí a som si istá, že máš k tomu veľa čo povedať. Aké sú vaše pocity niekoľko mesiacov po vydaní? Ste s ňou úplne spokojní, alebo predsa existuje niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak?
Pocity sú stále dobré. Vidím, že ľudia stále kupujú naše CD a často pridávajú fotky na sociálne siete, čo je dôkazom toho, že záujem stále neskončil. Myslím, že sme pre tento album mali naozaj silný materiál a keď sme vstupovali do štúdia, mal som veľmi dobrý pocit. Je to len niečo cez rok, čo som začal nahrávať bicie pre nový album, od toho momentu začal rásť a postupne sa z neho stávala beštia, ktorou aj naozaj je. Nechcel by som na ňom zmeniť absolútne nič.
Necrogram bol zatiaľ zobrazený na obaloch všetkých vašich dosiek ako nejaký váš osobný symbol, ale tentoraz ste ho použili aj v názve albumu. Mali ste preto nejaký dôvod?
Nastal čas vzdať hold symbolu, ktorý s nami putuje už od roku 1991 a prvý raz sa svetu ukázal na obale nášho druhého dema „Unholy Prophecies“, ktorý vyšiel neskôr v tom istom roku. Tým, že je súčasťou názvu albumu aj titulnou skladbou pri najmenšom podľa mňa ukazuje akú silu si myslíme, že má. Dostane sa tak do väčšej pozornosti fanúšikov.
Niektorí z nás by mohli predpokladať turné na podporu nového albumu, avšak nikde som si nevšimla nejaké vaše chystané koncerty. Plánujete v blízkej dobe nejaké väčšie turné? Veľmi ma teší vaša potvrdená účasť na budúcoročnom festivale GOTHOOM 2019 na Slovensku. Tešíte sa na nadchádzajúce letné festivaly?
Už viac nechceme vyrážať na turné, ktoré trvá niekoľko mesiacov. Radšej sme sa vybrali cestou robiť menšie turné a pomiešať ich aj s festivalovými, či víkendovými koncertmi, čo nám oveľa viac vyhovuje a lepšie zapadá do nášho každodenného života. Nehovorím, že už nikdy nevyrazíme na dlhšie turné, pretože sa môže objaviť nejaká lákavá ponuka na turné, ktorého súčasťou by sme chceli byť, ale znovu chcem zdôrazniť, viac sa stotožňujeme s kratšími tour a hraním na festivaloch.
Áno, na festival Gothoom sa veľmi tešíme a dúfame, že festivaly v roku 2019 nás dostatočne zamestnajú.
Povedzme, že staro-nová zostava je späť v kapele. Myslím, že návrat Sebastiana a Johana do kapely je to najlepšie, čo sa mohlo udiať. Čo sa stalo tých pár rokov dozadu medzi tebou a Sebastianom a ako ste opäť našli spoločnú reč?
Na otázku, čo v roku 2011 zapríčinilo zlom medzi nami nie je jednoduchá odpoveď. Hrali sme spolu mnoho a mnoho rokov, trávili všetok čas na turné spoločne a už sme boli proste príliš unavení a naštvaní jeden na druhého. Jednoducho povedané, tá energia a elektrina medzi nami vymizla. Sebastian si chcel spraviť dlhšiu prestávku a Johan jednoducho nasledoval jeho rozhodnutie.
Ako iste viete, ja, Tobias a Alex sme už boli unavení z čakania na ich návrat, tak sme pokračovali s Fredrikom Folkare a Robertom Sennebäckom. Šli sme na turné s Morbid Angel a v roku 2013 sme nahrali album “The Womb of Lilithu”. A potom nastali tie sračky s Tobiasom, ktoré ma donútili vyhodiť ho z kapely a neskôr jeho miesto zaplnil Anders ako staro-nový vokalista, ktorý bol mimo kapelu od roku 1994.
Kapela pokračovala úspešne ďalej, ale súčasne som začal mať pocit, že vo svojej vlastnej kapele sa necítim ako doma. Nevedel som, čo mám s tým zlým pocitom robiť, ale vedel som, že sa to skôr či neskôr bude musieť vyriešiť. Čas ubiehal a ja som začal byť opäť v kontakte so Sebastianom a Johanom. A vtedy som konečne zistil, čo je potrebné pre vyriešenie mojej situácie. Aj napriek tomu, že to bolo veľmi ťažké rozhodnutie, povedal som Fredrikovi, že ho musím nechať ísť aj napriek skvelým rokom a časom, ktoré sme spoločne v kapele strávili.
Sebastian a Johan to cítili nakoniec rovnako, takže keď som im navrhol, aby sa opäť pridali ku kapele, ani na sekundu nezaváhali. Teraz je všetko v starých koľajách tak, ako by to malo byť. Radosť hrať spolu sa vrátila na 100% a môžem povedať, že je to znovu elektrizujúce. Toľko vecí je znovu úžasných.
Predchádzajúci gitarista, Fredrik Folkare sa postaral o produkciu, mix a mastering na vašich posledných doskách a takisto aj na tej novej. Nemal problém uvoľniť miesto v kapele týmto dvom nerozlučiteľným gitaristom? To značí, že ste sa rozišli v dobrom, bez konfliktov.
Keď som povedal Fredrikovi, že musí opustiť kapelu, myslím, že to spočiatku nechápal. Nič zlé sa predtým v podstate nestalo a ako som už spomenul, prežili sme spolu s kapele skvelé časy, a ako všetci isto vedia, Fredrik je fantastický gitarista a skladateľ.
Potom sme spolu dlhšie nehovorili, ale nikto z nás nebol nahnevaní, žiadna zlá krv medzi nami nebola. Takže, keď sme ho oslovili, či by pre nás nechcel nahrať EP-ko „Pesta“, najskôr to bolo trochu čudné, ale vrátilo sa to do normálu. Takže je to teraz také, ako to bolo predtým, keď ešte Fredrik nebol súčasťou kapely.
Nechcem veľmi vyzvedať ohľadom nepríjemných situácií počas existencie kapely, ale dovoľ mi opýtať sa len jednu vec, ktorá sa týka Tobiasa. Mali ste nejaké podozrenie, že má nejaké „osobné problémy“? Jeden raz som videla váš koncert v Prahe a Tobias počas vystúpenia vypil celú fľašu whisky. Bolo to preňho normálne?
Mal som naozaj dobré dôvody nechať ho ísť. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, ale bola to jediná možnosť, jediná cesta ako pokračovať. Nemám a nevidím žiadny dôvod o tom viac hovoriť. Mal dobrý život, so svojou rodinou aj v kapele. Spôsobil si to sám.
Keď nahliadneme späť do rokov osemdesiatych, ako si spomínaš na tvoje začiatky ako hudobníka? V ktorom momente si sa rozhodol založiť metalovú kapelu? Bolo ťažké nájsť správnych ľudí do kapely? Povedz nám niečo o vašich začiatkoch spolu s Davidom Parlandom.
Spolu s mojimi dvoma najlepšími priateľmi sme založili túto kapelu v roku 1989, ale ešte predtým sme sledovali ako sa táto nová undergroundová scéna vyvíja, rastie od svojich útlych začiatkov. Boli sme pri zrode kapiel ako Morbid, Nihilist, Dismember, Treblinka a mnoho iných, ktoré vystupovali v malých začínajúcich kluboch, nadšene sme si kupovali ich demá. Okrem toho sme kupovali obrovskú kopu rôznych UG fanzinov a hltali sme všetko, čo sa týkalo týchto nových hudobných žánrov a kapiel z celého sveta. To samozrejme podnietilo aj naše túžby založiť kapelu a vytvoriť niečo vlastné, niečo, čo nám na scéne chýbalo.
Ja a David sme sa poznali od začiatku roku 1980, keď sme spolu v škole skončili v rovnakej triede. Avšak rozprávať sme sa začali až o niekoľko rokov neskôr, keď sme zistili, že obaja milujeme Iron Maiden. Od tej chvíle sme sa začali viac spolu rozprávať a stali sa z nás nakoniec najlepší priatelia.
Vaše hudobné smerovanie je niekde na pomedzí black a death metalom. Vo vašich začiatkoch, napríklad na demo nahrávke “Unholy Prophecies”, vokalista používal ešte dosť “murmur” vokál, ale neskôr ste začali používať viac black metalovú polohu spevu, ktorá je pre vás špecifická v podstate až doteraz. Prečo je tomu tak?
Vývoj našej muziky od úplných počiatkov, prvých krokov až do dnešnej podoby, do ktorej sa vyformovala je najľahšie asi vysvetliť prostredníctvom skutočnosti, že v prvých rokoch pri zrode kapely sme to boli len my dvaja, ja a David, ktorí tvorili NECROPHOBIC, a aby sme boli schopní nahrať naše prvé skladby na demo, potrebovali sme pomoc ďalších hudobníkov, ktorý boli v podstate iba „nájomnými hráčmi“. Melódie tu boli už od úplných začiatkov, keďže sme sa snažili vytvoriť mohutný, atmosferický zvuk, ale vokálne sme žiaľ nenašli najlepšiu cestu ako sa trafiť do zvuku, ktorý sme sa pokúšali dosiahnuť. Samozrejme, boli sme vtedy spokojní s vokálom, ktorý nahral Stefan Harrvik, ale nebolo to presne to, čo sme hľadali.
V roku 1992, po tom čo sme nahrali naše vinylové EP-ko “The Call” (vydané začiatkom roku 1993), sme oslovili nášho priateľa Andersa Stokirka, ktorý bol vtedy gitaristom a vokalistom v death metalovej kapele Hetsheads, či by bol ochotný pripojiť sa ku kapele a stať sa naším permanentným spevákom. Jeho vokál bol presne taký, aký sme hľadali, skvelo zapadal do nášho mixu death a black metalu. Bol surový a Anders dokázal vylúdiť nízky aj vysoký tón, mal dve polohy vokálu a aj scream. Taktiež dokázal použiť „zrozumiteľný“ štýl spevu, ak viete, čo tým myslím. V podstate môžete v jednej chvíli počuť jednotlivé slová skladby a pritom si vokál stále zachováva svoju surovosť. Všetko do seba konečne zapadalo.
Videl si film “Málmhaus”? je to pekný obraz toho, ako nám metalová hudba (alebo akákoľvek hudba) môže pomôcť v ťažkých životných momentoch, preniesť sa cez bolestnú stratu alebo zlyhanie. Myslím, že by to mohlo reflektovať situáciu mnohých z nás, prečo sme niekedy v minulosti začali počúvať metal. Proste nájsť nejakú útechu. Samozrejme, hovorím len o začiatkoch. Pamätáš si na svoje skoré detstvo, ešte predtým ako si objavil metal, kto ťa priviedol k tejto hudbe?
Ten film som zatiaľ nevidel, ale ďakujem ta tip, niekedy si ho pozriem.
Naozaj neviem konkrétne povedať, čo ma viedlo k tejto muzike, ale moja mama v sedemdesiatych rokoch počúvala veľa hudby rôznych žánrov, takže hudba tvorila veľkú časť môjho detstva. Prvé spomienky, ktoré mám sú, že som mal rád najmä muziku, ktorá zvukovo obsahovala nejaký druh dramatických alebo teatrálnych vibrácií. Ak sa to ešte spojilo s nejakou ponurou, smutnou atmosférou, bola to pre mňa absolútna výhra.
V roku 1982 som začal počúvať niekoľko švédskych punk rockových kapiel, ku ktorým ma priviedli nejaký chalani v škole, ale o niečo neskôr, asi o rok v letnom tábore mi jeden kamoš pustil zopár skladieb od Iron Maiden a v tom momente som bol závislý. TOTO bola moja muzika. A od toho dňa som sa stal metalovým fanúšikom.
Aké druhy filmov máš najradšej a ktorý film je tvoj obľúbený?
Mám rád naozaj veľa filmov, je ťažké vybrať z nich jeden konkrétny. Mám rád filmy viac-menej zo všetkých žánrov, ale obzvlášť mám rád sci-fi. Je to veľmi široký žáner, a neobľubujem také tie filmy s monštrami, aj keď aj tie môžu mať niečo do seba, ale viac niečo na štýl filmu „Kontakt“.
Ktoré obdobie kapely považuješ osobne za najlepšie?
Toto, kurva, toto obdobie je najlepšie.
A čo tvoj vývoj ako bubeníka. Máš niečo špeciálne v tvojom bubeníckom sete? Rozmýšľal si niekedy nad tým, vymeniť bicie za gitaru alebo dokonca vokál?
Môj štýl hrania je dosť old schoolový a rád by som ho ponechal takým jednoduchým aké je. Ponechať bicie ako pevný základ k budovaniu agresivity z gitarových melódií. Skúšal som hrať na gitaru, ale naozaj to nebolo nič prevratné. Z času na čas sa mi podarí zložiť nejakú muziku na mojej gitare, potom to zahrám Sebastianovi aj so slovným výkladom a opisom, akoby som chcel, aby to znelo.
Niekoľko mojich známych a priateľov si myslí, že by som mohol byť dobrým frontmanom, pretože mám nejaké predpoklady, ale... spievanie mi absolútne nejde! Hahaha....
NECROPHOBIC je na scéne už takmer 30 rokov. Vieš si predstaviť, že o nejakých 15 rokov budeš ešte stále hrať? Hrať až do smrti, haha:)).
Ak nám naše telesné schránky dovolia pokračovať, tak áno, myslím, že aj o 15 rokov budeme ešte stále oddaní kapele.
Škandinávia je pre mnohých z nás veľkým lákadlom. Vlastníte neuveriteľne obrovské prírodné bohatstvo, lesy, nedotknutú prírodu. Musí to byť raj pre turistov milujúcich lozenie po horách. Ako si na tom ty, si viac mestský typ človeka alebo naopak radšej vybehneš niekde do lesa nasávať novú energiu, silu a možno aj inšpiráciu?
Ja som mestský človek. To je bez debát. Svoju silu, energiu a inšpiráciu čerpám odvšadiaľ.
Máš nejaký obľúbený podnik, kde zvyčajne chodievaš na pivo, alebo len tak tráviť čas s priateľmi?
Pre mňa osobne je to jedna spoločnosť, ktorá organizuje povedzme tomu večierky. Nie je to klasický klub. Prial by som si, aby v Štokholme bolo viac metalových podnikov.
Veľmi by ma ešte zaujímalo, či máš vo svojom voľnom čase nejaké nezvyčajné hobby? Som si istá, že nepresedíš celý čas za bicou súpravou.
Som športový maniak. Sledujem futbal a hokej, takže to je moje naj hobby. Sledovanie športových zápasov a turnajov v hokeji a vo futbale je pre mňa najväčším druhom zábavy. Tímom môjho srdca je Djurgårdens IF (futbalový aj hokejový) zo Štokholmu a takisto som fanúšikom londýnskeho futbalového klubu Tottenham.
Na koniec rozhovoru sa zvyčajne pýtam na jednu špecifickú vec. Skús si predstaviť, že hráš svoj úplne posledný koncert v živote. Kde by si chcel, aby sa tento koncert konal, kto by ho mal navštíviť a akú skladbu by si si vybral zahrať ako poslednú vo svojom živote?
Wow, moja myseľ práve explodovala s neobmedzenými možnosťami odpovedať na túto otázku, hahaha. OK, poďme sa pohrať s možnosťou mať koncert vonku, napríklad na štadióne Stockholm Olympic Stadium. Som na pódiu s ostatnými chalanmi z kapely a hráme cover verzie skladieb našich najväčších vzorov, a všetci tí hrdinovia sú taktiež s nami na pódiu. 100 kamier nás natáča a všetko to napokon skončí na DVD alebo akomkoľvek formáte, ktorý je možný.
Ďakujem ešte raz za tvoj čas a želám ti všetko dobré v kapele, ale aj v osobnom živote. Už sa neviem dočkať nejakého vášho koncertu v ČR alebo na Slovensku. Maj sa!
Aj ja ďakujem za rozhovor. Majte sa!
